Na prvý pohľad je táto téma akosi mimo “mužský kruh”. Našťastie len na prvý.. V dnešnej dobe sa už mnoho mužov aj žien otvára plnému prijatiu svojho mužského a ženského princípu, čo v praxi znamená uznať naše rozdiely. Teda že my muži sme INÍ, ako vy ženy. WAU. Aké prosté a jednoduché. V každom prípade prosté a jednoduché je to len teoreticky.. Intelektuálne. Na úrovni rozumu. Uznať a prijať tento fakt na všetkých úrovniach už nie je také ľahké. Byť ako muž pri pôrode je ale úplne vzdialené akémukoľvek mudrovaniu a rozumovaniu. To je prosto prejav rozdielu medzi mužmi a ženami v plnej sile, pri ktorom neostáva nič iné, len žasnúť a pokloniť sa nie len tej vašej žene, ale všetkým ženám, bez ktorých by sme tu neboli. A ruku na srdce, chlapi.. Kto z vás by vydržal to, čo zvládnu ženy pri pôrode, keby ste na tom pôrodnom stole mali ležať vy?
Tak som sa nakoniec aj ja odhodlal napísať niečo málo o mojich pôrodných skúsenostiach. Osobne som bol pri dvoch našich pôrodoch. Prvá dcéra – Eliška – sa narodila v nedeľu na troch kráľov 6.1.2013 o 7:30 ráno. Anežka (naša druhá dcéra) sa narodila v piatok 30.6.2017 o 11:10 doobedu. Oba pôrody boli pre mňa veľmi silnými zážitkami, ktoré sa slovami dajú len ťažko opísať. Aj napriek tomu sa o to pokúsim.
Oba pôrody mali veľa spoločného, no v niečom boli aj iné. Čo bolo to spoločné? V oboch prípadoch šlo o nádherný, hladký a veľmi rýchly pôrod. Manželka Zuzka sa veľmi nehrnula do pôrodnice a nakoniec sme tam ledva stihli dobehnúť. :) Pri oboch pôrodoch boli v úžase okrem mňa aj lekári a celý zdravotný personál. A v oboch prípadoch sa to neobišlo aj bez humoru, ktorí sme si na plno vychutnali, až keď bolo všetko za nami.
Poďme po poriadku.
Eliška sa ohlásila presne v termíne. V noci z 5. na 6. januára. Niekedy okolo piatej ráno sa po trocha bujarejšej návšteve (čo to sme aj popili) budím na to, že sa vedľa mňa v posteli Zuzka nejako zvláštne mrví, krúti a pračudesne pri tom fučí. Pozriem na ňu a pýtam sa:
- “Všetko ok?”. “
- “Jasné, ja zaspím.. Len si musím nájsť polohu. Kľudne spi ďalej.”
Po 15tich minútach neutíchajúceho fučania kontrolujem situáciu. Zuzka vedľa mňa na posteli opretá na kolenách a lakťoch, zadok vystrčený do vzduchu a fučí..
- “Zuzi, toto je akože tá poloha, v ktorej chceš zaspať?”.
- “Hej nechaj ma, ja zaspím.. “.
V tej chvíli mi bolo jasné, že rodí, ale sama pred sebou sa tvári, že sa nič nedeje.. Po chvíli presviedčania (napokon už aj trocha tvrdšieho) uznala, že teda asi by sme mali ísť do pôrodnice. Veci sme mali samozrejme pripravené (okrem tehotenskej knižky, ktorú sme asi 20 minút hľadali). Problém však bol, že Zuzkine kontrakcie boli v podstate kontinuálne a také silné, že sa pomaly nevedela ani obliecť a obuť. Chválabohu, že u nás spala spomínaná návšteva, dve kamošky a jeden Američan. Baby sa zhostili pomáhania s obliekaním a chlapi zatiaľ prehľadali všetky pravdepodobné aj menej pravdepodobné miesta, až kým sme tú tehotenskú knižku nenašli. Do pôrodnice sme prišli 6:30.
Na moje šialené zvonenie vybehla nahnevaná sestrička..
- “Čo horí, alebo čo?”..
- “Nehorí, rodíme!”, zaznela moja dosť podráždená odpoveď.
V rýchlosti premerala Zuzku a keď videla, že ledva stojí na nohách, pochopila, že naozaj rodíme. Asi jej tam často vyzváňajú o pol siedmej ráno kvôli požiarom. :) Zuzku vzala dnu a mňa usadila na chodbe.
- “Ja chcem byť pri pôrode”, hovorím..
- “Zavoláme vás v pravý čas, nebojte.. “. Túto vetu som počul v nasledujúcich 15-tich minútach asi sedemkrát. Vedel som, že v tej konkrétnej pôrodnici nemajú radi, keď im pri pôrode “zavadzia” niekto ako napríklad otec dieťaťa a často to vraj uhrajú tak, že už ho jednoducho nestihli zavolať. To nebude môj prípad – vravím si – čiže každého bieloplášťovca, ktorý z predmetných dverí vychádzal alebo do nich vchádzal, som okamžite kŕčovito zdrapol za rameno a hovorím mu:
- “Ja tam mám ženu.. Ona rodí.. A ja tam chcem byť”.
Obligátna odpoveď ma mala usadiť a upokojiť. Nestalo sa. Tých 15 minút, čo som čakal na chodbe, sa mi zdalo ako minimálne hodina a pol. Asi ani ja som nebol úplne v “normálnom” stave. Napokon sa dvere otvorili a sestrička mi naznačuje, že ak to chcem stihnúť, mal by som si švihnúť. Do dvoch minút som bol prezlečený v modrom mundúre a stál som pri Zuzke, ktorá teda už riadne fučala na koze. Všade okolo pobiehalo asi milión bieloplášťovcov, ktorí sa v priebehu dvoch minút vyparili. A to doslova. Bolo 6:50 a v celej pôrodnej sále (zdalo sa, že na celom oddelení) som bol sám so Zuzkou, krútiacou sa na stole. 7:05 sa opäť začali pomaly trúsiť. O siedmej sa menia služby. Takže pohoda. Aspoň budú všetci čerství, hovorím si. Z môjho omylu ma vyviedol pôrodník, ktorý na moju poznámku, že som sa nestihol najesť ani napiť, poznamenal: “Tak takých je nás tu viacej”.. A veľmi nadšený z toho nebol. Nebudem vás dlho napínať. Doktor Zuzku veľmi dobre viedol, trikrát zatlačila a Eliška bola na svete. V tom momente sa zmenilo všetko. A tým myslím všetko. Čas sa zastavil, napätie a strach vystriedalo totálne uvoľnenie a eufória. Nasledoval 45 minútový zašívací maratón, kedy sme si už aj spätne mohli pripomenúť pár veselých momentov (aj vďaka lekárke, ktorá Zuzku zašívala, a ktorej sa jej pôrod veľmi páčil.)
S Anežkou to bolo až na pár detailov to isté. Hovorím detailov, ale oni sú to celkom dôležité detaily.
Po prvé. Všetko prebehlo ešte rýchlejšie. Áno.. Dá sa to! Zatiaľ čo Eliška sa narodila (od môjho prvého vstupu okolo 5tej ráno a príchodu do pôrodnice o 6:30) za “pár” hodín (čistý čas strávený v pôrodnici bol 60 min), s Anežkou to bolo od môjho vstupu do deja až do jej narodenia presne 55 minút. A to vrátane prevozu do pôrodnice!!!
Po druhé. Celé to bola tak nejak väčšia pohoda. Zuzka bola uvoľnenejšia, akosi viac pri sebe a dokonca dokázala aj mierne vtipkovať. Aj ja som sa cítil viac v pohode (strach a stres som mal skôr pár dní pred pôrodom).
Po trerie. Návšteva, ktorá bola večer pred pôrodom u nás a čo to sme spolu popili, neboli dve kamošky a Američan. Táto návšteva boli iní kamoši v podstate z tej istej komunity, no nespali u nás.
Ďalej už len rýchly prehľad.
- 10:10 mi volá Zuzka do práce, že či jej neviem zistiť, kto má dnes v pôrodnici službu.
- 10:15 jej volám, že nejaká doktorka. Ale že vraj ak má bolesti, mali by sme sa ísť ukázať. Zuzka na to, že je v pohode a že to prejde. Presviedčam ju, že radšej prídem. “No tak dobre..”
- 10:25 prichádzam domov. Zuzka je vo vani vo svojej obľúbenej predpôrodnej polohe. Teda na štyroch. Na kríže si púšťa horúcu vodu. Na moju otázku, či je OK, odpovedá už klasicky.
- “Jasné, to prejde.. Len mi pomasíruj chrbát”.
Po chvíli masírovania si uvedomujem, že keď to nezoberiem trocha do svojich rúk, porodíme vo vani.
- “Zuzi, vylez z vane. Ideme do pôrodnice”.
- “No tak dobre.. Dones mi tu modrú pásikavú sukňu a nejaké tričko”.
- “Nič také som nenašiel.. Obleč si toto”.
- “Toto nechcem! Chcela som tú pásikavú sukňu”.
- “Zuzi.. nejdeš na promenádu, ale do pôrodnice. Oblečieš si toto a hotovo”.
- “No tak dobre..”
- 10:40 zvoním na dvere pôrodnice.
Otvára sestrička:
“Čo sa deje?” (vždy ma prekvapia tie sestričky, že sú prekvapené z toho, že im tam chodia ženy rodiť).
- “No.. rodíme”, hovorím.
- “Jojooj.. To ja poznám. Ešte možno aj domov pôjdete”.
Snažím sa jej vysvetliť, že asi už domov nepôjdeme a že chcem byť pri pôrode a že viem, že ma nechajú čakať na chodbe a že to bude určite rýchle, tak nech na mňa nezabudnú. Opäť ma upokojuje, že sa ešte nič nedeje a nech si pokojne sadnem a čakám.
- 10:50 sa otvoria dvere a tá istá sestrička (citeľne menej kľudná): “Chceli ste byť pri pôrode, nie? No tak rýchlo, rýchlo.. “
- 10:55 stojím v mundúre pri Zuzke, hladím ju po vlasoch a hovorím jej, že je úžasná (lebo je).
- 11:10 Anežka je na svete, pokojne leží na Zuzkinom brušku. Ja prestrihávam pupočnú šnúru a srandujem s doktorom. Vraj ďalšie dieťa už im len donesieme ukázať kvôli zápisu do matriky, keď to takto pôjde ďalej.
No.. je to presne tak, ako som si myslel. Keď to po sebe čítam, napadá mi tisíc ďalších vecí a drobností, ktoré by stáli za zmienku, ale nakoniec sa to jednoducho aj tak preniesť nedá. Celkovo som počul veľa chlapov rozprávať o pôrodoch. Veľká časť z nich ma presviedčala, nech tam nejdem. Ja som vďačný, že som to mohol zažiť. Som vďačný za to, že som mohol vnímať, aká je moja žena silná a odvážna a ako je celý život a obzvlášť jeho zrod jeden obrovský prejav sily, ktorá prekonáva naše maličkosti. Vnímal som tú silu, ktorá sa počas pôrodu manifestovala a nepochyboval som, že táto sila tu bude aj dávno po našej smrti, aj po smrti našich detí.. Dokonca aj keď by sme si túto našu planétu chceli celkom zničiť, aj tak tu tá sila bude. To bolo na oboch pôrodoch to úžasné a povznášajúce. Tak trochu som začal tušiť, prečo sú tak často pôrodníci muži. Ženy sú s touto silou viac v kontakte. Prejavuje sa skrze ne. A my muži, ako pôrodníci, sa jej aspoň letmo môžme dotknúť.. A byť aspoň trochu pri tom :)
